Preskočiť na hlavný obsah

Keby Schliemann neobjavil Tróju ....



.... možno by som dnes miesto na medicínu šla na archeológiu a miesto študovania kostí a učenia sa ich anatomickej štruktúry by som určovala ich vek a stav a zaraďovala ich do historického obdobia. Namiesto anatómie by som mala dejiny sveta a miesto pitvania by som kopala lopatou na nejakom dávno zabudnutom mieste v snahe nájsť niečo čo bude mať historickú cenu. Ale.... ako malá som chcela urobiť obrovský objav a keď som prvýkrát počula o Tróji hovorila som si, že raz niečo také objavím...Blbosť. Akýsi pán Július Schliemann ma predbehol a tú Tróju objavil dávno predo mnou. Takisto to bolo s Pompejami a mne na objavenie neostalo nič... Avšak história ma stále bavila ( a baví), avšak som zistila, že pokiaľ nechcem byť zahrabaná v nejakom archíve celý život, tak sa s tým na Slovensku neuplatním. Avšak kým som prišla k tomuto záveru prešla som si rôznymi fázami....
  1.   Fáza – taká tá detská naivná, keď som nevedela, že človek nemôže byť všetko naraz :D Mala som na každý mesiac pridelené iné povolanie,  akože v januári budem predavačka, potom vo februári učiteľka a končila som v decembri pri ekonómke (milovala som ukladanie papierov do úhľadných kôpok a zaraďovanie do nejakého organizovaného systému...ostalo mi to dodnes, avšak s tým rozdielom, že viem čo práca ekonómky obnáša a vživote by som to nechcela robiť :D tá organizovanosť sa prejavuje tak, že mi sestra vojde do izby a zahlási – ty tu máš tak všetko upratané, že vyzerá to tu ako keby si tu ani nežila :D). No takže toto bola taká tá detská naivita :D 
  2.      Fáza – na 1. stupni základky som mala super pani učiteľku, čiže som s ďalšou polkou svojich spolužiačiek pyšne vyhlasovala, že raz budem pani učiteľka. Ďalšia blbosť. Moja drahá pani učiteľka vedela čo to obnáša a v 4. ročníku ma na chvíľu nechala strážiť prvákov a ukázať im ako sa píšu niektoré písmenká v abecede. Cítila som sa ako veľké dievča a nechápala prečo ma tie malé cvrčky majú na háku. Ale rozhodlo to o tom, že od tej chvíle som učiteľkou byť nechcela. Vďaka pani učiteľke, ktorá mi ukázala, že získať si pozornosť a rešpekt je priam zázrak, som upustila aj od tejto predstavy.   
  3.  Fáza – tu niekde došlo k zlomu, že idem na medicínu. V 6. ročníku sa ma učiteľka slovenčiny spýtala čo chcem byť a ja som na svoj vek dosť suverénne odpovedala, že doktorka alebo vedkyňa ( aj tá veda ma hodne drží a kebyže mám možnosť sa zapojiť sa do nejakého výskumu brala by som to všetkými 10 aj keď viem, že veda na Slovensku je zložitá a chýbajú h financie. Ale fascinuje ma mozog a rada by som raz poodhalila aspoň jedno z jeho tajov.) Slovenčinárka sa len zasmiala. Zjavne mi neverila, no od toho dňa som sa tej vety držala, prečítala hodne kníh a makala, aby sa mi tento sen splnil. 
https://www.kunstkopie.de/a/schliemann/trojasd-ost-tor.html

  Keď sa ma dnes niekto spýta prečo práve medina, zvyknem to zvaliť na tatika. Keď som sa s ním ako malá chcela hrať, stále nemal čas a keď ho mal, tak chcel spať. Raz som dostala ako darček červený kúfrík prvej pomoci a stetoskop. Odvtedy sme mali s tatikom takú rutinu – prišiel domov, ľahol si na posteľ ja som vytiahla kufrík a hrala sa na pani doktorku. Pichala som mu imaginárne injekcie a operovala neexistujúce orgány. Jediné čo bolo reálne boli odozvy srdca, ktoré som cez ten stetoskop počula :D A tak si teraz z tatika robím žarty, že on môže za to, že som si toto povolanie vybrala.
Ináč ako malá som raz pri prehliadke nejakého múzea zahlásila našim pri kostre v hrobe, že raz budem také kostry buď vykopávať alebo ich pitvať :D Takže sa to plní, len som si zvolila druhú možnosť....tá neuvážená veta v mojom detstve :D  
krásne vystihnutý dôvod prečo som si zvolila medicínu :)


  Prvý stret s fascinujúcim svetom ľudského tela som zažila, keď raz mamka zapla z pri žehlení z dlhej chvíle telku a akurát išiel dokumentárny film o ľudskom tele. Hrozne sa mi to páčilo a z toho sa popri histórii vykľula ďalšia vášeň. Čítala som stále viac a viac kníh, vypozerala hrozne veľa vzdelávacích filmov. V 16- tich som bola na Human Body Exhibition v Bratislave v Inchebe. Vkuse som o tom básnila, ale keďže u nás v rodine na to nikto nemá žalúdok, takmer som sa tam nedostala. Postupne som prešla celú rodinu a pri poblednutom výraze rodinných príslušníkov som to chcela vzdať až kým sa jedna obeť nezľutovala a nešla som mnou. Podľa internetu mala celá prehliadka trvať polhodinu až hodinu...hej, ale to tam nemali mňa :D Po dva a pol hodinách mi rodičia volali kde trčím a čo tam tak dlho robím a kebyže za pár minút nezatvárali zjavne ma odtiaľ nikto nedostane preč. Aj to som bola sklamaná, že som nestihla prejsť všetko tak ako by som chcela.  Hneď pri vchode som totiť zbadala medika, ktorý tam vysvetľoval a odpovedal na otázky. Dá sa povedať, že doslovne som sa na neho nalepila a vkuse som sa niečo pýtala. Na konci ma musel takmer vyhodiť, aby som už šla, a odmietal mi odpovedať na otázky, lebo povedal, že už mám dostatočný chaos v hlave a predsa len mám na to 6 rokov medicíny. Naspät som vraj prišla naspídovaná, premotivovaná a úplne nadšená. Všetci si zo mňa robili srandu a bavili sa na mojom nadšení. Odvtedy som sa rozhodla, že odpovede na tie moje otázky musím dostať. Nebola tá cesta stále priama, moje odhodlanie ohľadom medicíny rástlo a klesalo spolu s reakciami môjho okolia na moje rozhodnutie. Časom som sa to naučila odignorovať, selektovať a nepripúšťať si to. Posledný rok pred prijímačkami som nemala žiadne pochybnosti (takmer). Dostavili as až mesiac pred prijímačkami, ale to bolo skôr spôsobené depkou z učiteľov, ktorí dávali hodne najavo, že keď sa nepripravujem na maturu, ale venujem sa otázkam na medinu, tak robím životnú chybu + blbý životný štýl, ktorý zahŕňal 3-4 kávy denne a ešte navyše pribalením si štátnice k celej tej psychiatri. Tesne pred štátnicou som si chcela byť hlavu do steny, čo som na seba ušila, dnes som vďačná, že som túto hlúposť spravila a štátnicu mám za sebou. 

  K medicíne ma okrem zvedavosti viedla aj jedna osobná vec, ktorá značne ovplyvnila môj pohľad na život. Ľudia mi zvyknú hovoriť : moja, si naivná, medicína to je ťažká práca, veď ty to spoznáš, keď ti umrie pacient. Vtedy prichádza tá pravda a už sa ti to páčiť nebude. Pravdou je, že priamy stret so smrťou som mala a dosť sa ma pokúšala ubiť. To bolo jedno z tých období, kedy som si vravela, že to nedám, že na to nemám, že psychicky to nezvládnem. Vtedy prišla jedna osoba, ktorá mi povedala, že si mám ísť za svojimi snami, nemám sa ich vzdať a že tá smrť ma len posilnila a už budem na medicínu inak pozerať. Mala pravdu. Odvtedy vidím medicínu inak a viem, že aj napriek tej smrti to robiť chcem. Takže ľudí, ktorí ma chcú takto zrušiť väčšinou odbijem : ďakujem, zo smrťou sa už poznáme, stihla mi niečo z môjho života vziať. To ľudí docela zarazí a radšej sú ticho. 


  Takže dnes je zo mňa medička, ktorá zatiaľ nádejne pozerá do budúcnosti, dúfa, že sa veľa naučí, je hrozne premotivovaná, do školy sa veľmi teší, aj keď vie, že pravdepodobne po prvom mesiaci bude chcieť prázdniny a budem mať učenia pokrk , ale aj dievča, ktoré dúfa, že sa dostane bližšie k odpovediam na otázky, možno raz niekoho zachráni pred smrťou a nevie si už predstaviť žiadne iné povolanie ( aj to som riešila mesiac pred prijímačkami - prešla som zavrhnutím ekonómie, informatiky, práva aj iných skvelých odborov, na ktoré sa vážne nehodím a vôbec by ma nebavili -  z toho mi vyšlo, že mi ostáva len tá medicína :D).

   Pre všetkých, ktorí chcú ísť na medicínu – nepočúvajte ľudí, ktorí vás chcú odradiť, držte sa svojho sna, zvážte si prečo idete na medicínu (poznám aj ľudí, ktorí išli kvôli prestíži a peniazom), ale hlavne sa nikdy nevzdajte a kvôli svojim snom makajte. Všetko sa dá zvládnuť, aj keď vás zachváti neistota a panika, môžete si byť istí, že tým neprechádzate sami. A nie ste prví ani poslední. A všetky tie reči sú len reči. Je len na vás či ich budete počúvať a ako sa k nim postavíte. Hlavné je, aby ste našli svoju motiváciu, ale aj aby ste boli zvedaví, vytrvalí a žili ste svoj sen.  (Som zvedavá, čo napíšem takto o rok, veľmi preveľmi zvedavá, či si budem taká istá, alebo budem mať ťažkú  depku :D)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Medičkin sprievodca prvákom

Ahojte :)
  pripravila som si pre vás článok s radami a infoškami ohľadom prvého ročníka. Pevne verím, že väčšina z vás už poslala návratku, zapísali si predmety a už len čaká na zápis, ktorý by ste mali mať 21.8. To už mnohí z vás nadšení a aktívni zháňajú knihy a informácie na čo sa sa pripraviť. Takže vám prinášam pár informácií, ktoré by vám mohli pomôcť.

Skúškové v plnom prúde alebo fázy učenia

Ahojte,
    pre nedostatok času, chuti a inšpirácie (keďže som dala sama sebe záväzok, že vyplakávať a sťažovať sa na blogu nebudem) som dlhšie nič nenapísala. Niežeby nebol pokus, ale nebolo to hodné zverejnenia. Keďže som včera nemohla zaspať, prišla inšpirácia v podobe tohto mini obrázkového článku, ktorý vypovedá o strastiach života študenta.                                  



           Na otázku čo robíte, odpovedáte takto :



 Starostlivosť o svoj zjav zcela odignorujete, lebo:


Vaša izba sa bude nachádzať v rôznych fázach chaosu a neporiadku:



  Čím viac sa blíži deň D, tým horšie vyzerá vaša izba:



  Vy tiež prechádzate rôznymi štádiami:

            od zúfalstva po vyčerpanie ...



poniektorí z vás sa stanú nočnými sovami:



niektorí sú ranné vtáčatká:


lebo sa riadia heslom:


        cítite sa, že sa pokúšate o nemožné:


  sem tam vás pochytia strašné nervy :


     sú dni kedy máte motiváciu:

Čo je dôležité

Po skončení skúškového som si spomenula pri jednej príležitosti na častú otázku ľudí, ktorí chcú ísť na medicínu. Je dôležité mať čisté jednotky a výborne sa učiť ?

Dlho som na túto otázku nevedela odpovedať, lebo po nástupe na medicínu máte pocit, že každý okolo vás je múdrejší a šikovnejší ako vy a ste na úplnom spodku pomyselného rebríčka inteligencie. Po pár prednáškach a určitých výrokoch profesorov sa sebavedomie preklopí do tej spodnej zápornej strany a po prvých (neúspešných) zápočtoch sa človek pýta sám seba či na to má ( a to aj čistý jednotkár).

Po roku a pol na medicíne som si uvedomila, že na túto otázku viem odpoveď. Nie je to jedna vec, ktorá vás na to určuje. Aj napriek tomu, že je to najčastejšia otázka pred nástupom. Je to súbor vecí a vlastností vďaka, ktorým tú školu dokončíte a máte na to ( a známky na gymku sú na poslednom mieste ak vôbec).

So let´s make a list:

1, Vytrvalosť a húževnatosť
To jest padnúť na hubu ako sa hovorí a zakaždým vstať. Pokazíš zápočet, pren…