Krátke úryvky z rozhovorov prebiehajúcich v období pred a po prijímačkách....alebo ako vás pár viet dokáže dostať do kolien :)
Pred prijímačkami :
Univerzálne ľudia, ktorí vedia, že maturujete a chcú vedieť
kam idete ( vo všeobecnosti je jedno akého veku či pohlavia :D)
Pani XYZ: No a ty moja, kam po skončení ?
Ja: Na medicínu.
Pani XYZ: Na medicínu ? No moja zlatá, moja neter/
sesternica/ známa známej/ ktokoľvek z jej okolia sa už 2x/3x/
(prepracovali sme sa až k číslu 6x) nedostala na medicínu, čiže to akože
neber tak, že sa hneď dostaneš....niežeby si na to nemala. Ale tá moja je tiež
šikovná a nedostala sa!
Iná obmena podobného rozhovoru :
Pani XYZ: A si si istá tou medicínou ?
Ja: Áno, som.
Pani XYZ: No ale moja zlatá to na medicínu musíš mať zadok,
to nie je len tak. To žiaden sociálny život, nič nebudeš robiť iné len sa učiť
a učiť. A to moja neni nič moc život, o tom ty vieš ? Ale ja ťa
nestraším ani neodhováram....
Ja: Ja to viem, teta. Nerobte si starosti.
Plus rozhovor so spolužiakom z vedľajšej triedy (ktorý
musela prežiť moja kamarátka):
On: Kam ideš na VŠ?
Ona: Medina.
On: To ako vážne ? To je hrozne ťažká škola, to vieš ?
Ona: Asi viem, keď idem nie ?
On: Ale vážne ťažká... si si tým rozhodnutím istá ?
Ona: Som si istá, keď som si podala prihlášku !!!
Ináč je hrozne divné ako sa ľudia okolo vás zrazu starajú o pevnosť
vášho zadku....priam by som povedala, že je to najdôležitejšie vybavenie
budúceho medika :D
S kamarátkou sme sa zhodli, že tieto depka rozhovory
boli u nás oboch približne rovnaké. Nikdy neviete kedy prídu – v buse,
pri rozhovore o úplne iných veciach, v obchode, na nejakej rodinnej
oslave, atď. Po čase si zvyknete, depka už nebude, len si na konci rozhovoru
sem-tam podráždene povzdychnete...
Po prijatí na medicínu:
Pani XYZ: No ako ? Dostala si ?
Ja: Áno, som prijatá. (Zniem dosť nadšene)
Pani XYZ: Joj moja, úprimnú sústrasť. To budeš mať ťažké...(a omieľa zas dookola veci o vašom sociálnom živote, ťažkej škole,
nevďačnom povolaní, učení a zadku ...)
Ja: Ja som si to vybrala, a chcem to. Som rada, že som
prijatá.
Pani XYZ: No šak, hej lekárov nám treba, to hej. Šak len
choď, choď ...
Ja: Sílený úsmev, povzdych a rýchly odchod.
![]() |
Takto som vyzerala pri niektorých rozhovoroch :D |
Ale musím dodať, že sú aj ľudia, ktorí ma podporia,
zagratulujú, tešia sa. Ako napr. teraz na oslave, jedna veľmi milá gratulácia: Poď sem moja, konečne jedna medička v našej rodine! Poď, nech si ťa
vyobjímam. No len nech sa ti darí ! (Pochádzam z IT rodiny, som obklopená
IT-čkármi a som rarita v rodine, že som si to vybrala medinu... ináč
som hodne skazená IT :D sem tam skĺzavam do IT jazyka, dvojkovej sústavy a rečí
o Windowse...ale no veď po 20 rokoch života sa asi nedá ani nič iné robiť,
len sa prispôsobiť :D)
Ináč po tomto nastupujú otázky, že na koľký krát si
prijatá/ý, na koľko škôl si si dala prihlášky, kde si bola na prijímačkách a pozor
... prečo si šla do Košíc ? Ale o tom potom :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára