Čo vás čaká ak sa rozhodnete ísť na medicínu

Krátke úryvky z rozhovorov prebiehajúcich v období pred a po prijímačkách....alebo ako vás pár viet dokáže dostať do kolien :)

Pred prijímačkami : 

Univerzálne ľudia, ktorí vedia, že maturujete a chcú vedieť kam idete ( vo všeobecnosti je jedno akého veku či pohlavia :D)

Pani XYZ: No a ty moja, kam po skončení ?

Ja: Na medicínu.

Pani XYZ: Na medicínu ? No moja zlatá, moja neter/ sesternica/ známa známej/ ktokoľvek z jej okolia sa už 2x/3x/ (prepracovali sme sa až k číslu 6x) nedostala na medicínu, čiže to akože neber tak, že sa hneď dostaneš....niežeby si na to nemala. Ale tá moja je tiež šikovná a nedostala sa!

Iná obmena podobného rozhovoru :

Pani XYZ: A si si istá tou medicínou ?

Ja: Áno, som.

Pani XYZ: No ale moja zlatá to na medicínu musíš mať zadok, to nie je len tak. To žiaden sociálny život, nič nebudeš robiť iné len sa učiť a učiť. A to moja neni nič moc život, o tom ty vieš ? Ale ja ťa nestraším ani neodhováram....

Ja: Ja to viem, teta. Nerobte si starosti.

Pani XYZ: No ale takto si skaziť život, keď si ešte mladá a môžeš si užívať....no neviem, neviem.

Plus rozhovor so spolužiakom z vedľajšej triedy (ktorý musela prežiť moja kamarátka):

On: Kam ideš na VŠ?

Ona: Medina.

On: To ako vážne ? To je hrozne ťažká škola, to vieš ?

Ona: Asi viem, keď idem nie ?

On: Ale vážne ťažká... si si tým rozhodnutím istá ?

Ona: Som si istá, keď som si podala prihlášku !!!

Ináč je hrozne divné ako sa ľudia okolo vás zrazu starajú o pevnosť vášho zadku....priam by som povedala, že je to najdôležitejšie vybavenie budúceho medika :D

S kamarátkou sme sa zhodli, že tieto depka rozhovory boli u nás oboch približne rovnaké. Nikdy neviete kedy prídu – v buse, pri rozhovore o úplne iných veciach, v obchode, na nejakej rodinnej oslave, atď. Po čase si zvyknete, depka už nebude, len si na konci rozhovoru sem-tam podráždene povzdychnete...

Po prijatí na medicínu:

Pani XYZ: No ako ? Dostala si ?

Ja: Áno, som prijatá. (Zniem dosť nadšene)

Pani XYZ: Joj moja, úprimnú sústrasť. To budeš mať ťažké...(a omieľa zas dookola veci o vašom sociálnom živote, ťažkej škole, nevďačnom povolaní, učení a zadku ...)

Ja: Ja som si to vybrala, a chcem to. Som rada, že som prijatá.

Pani XYZ: No šak, hej lekárov nám treba, to hej. Šak len choď, choď ...

Ja: Sílený úsmev, povzdych a rýchly odchod.

Takto som vyzerala pri niektorých rozhovoroch :D

Ale musím dodať, že sú aj ľudia, ktorí ma podporia, zagratulujú, tešia sa. Ako napr. teraz na oslave, jedna veľmi milá gratulácia: Poď sem moja, konečne jedna medička v našej rodine! Poď, nech si ťa vyobjímam. No len nech sa ti darí ! (Pochádzam z IT rodiny, som obklopená IT-čkármi a som rarita v rodine, že som si to vybrala medinu... ináč som hodne skazená IT :D sem tam skĺzavam do IT jazyka, dvojkovej sústavy a rečí o Windowse...ale no veď po 20 rokoch života sa asi nedá ani nič iné robiť, len sa prispôsobiť :D)

Ináč po tomto nastupujú otázky, že na koľký krát si prijatá/ý, na koľko škôl si si dala prihlášky, kde si bola na prijímačkách a pozor ... prečo si šla do Košíc ? Ale o tom potom :)