Crazy life of med student

Tento článok nebude veľmi ucelený, skôr to berte ako z každého rožka troška....Aby som tu len nepísala o pocitoch ( prevažne stresujúcich), ale aj o každenných radostiach, starostiach a postrehoch, ktoré ma na tejto ceste stretávajú.

Pocity mojej drahej kamarátky po náročnom týždni a pred ďalším "zabiják" mesiacom:

"Cítim sa ako keby ma privalil buldozér, ide ku mne tsunami, za mnou lavína a ja v strede s Čihákom."

Starosti a radosti bláznivej medičky

  Dlho som premýšľala či napíšem tento článok, ale nakoľko som dnes v relatívne dobrej nálade bez prímesy depky, tak som sa na to odhodlala.

  Prestala som chodiť na niektoré prednášky. Proste som to vzdala. Po úpornej snahe dávať pozor a nemať mikrospánky a následnom zistení doma pri učení, že si nič z výkladu nepamätám som si povedala, že si namiesto toho pospím dlhšie a budem sa doma učiť. A aby som nemala výčitky svedomia tak som minule miesto sedenia na prednáške poupratovala celý dom. To viete ľahšie uľavíte svojmu svedomiu, keď robíte niečo užitočné ako keby ste ten čas prespali :D

Vlak sa rozbieha - druhý týždeň na medine

  Zachvíľu sú za mnou dva týždne na medicíne. Zleteli hrozne rýchlo, ale zároveň mám pocit, že prešla celá večnosť. Divné protichodné pocity, ja viem. Za tie dva týždne so mnou stihli mávať pocity ako na hojdačke, alebo ako zhodnotil môj tatik, mám výkyvy nálad ako graf EKG :D Priznám sa, prvý týždeň som mala pocit, že tu školu nedám a netuším čo tam robím, nikdy sa to všetko nenaučím atď. Chvíľu som premýšľala na akú školu pôjdem, keď túto nezvládnem. Riadne som si postresovala, aj keď sa to až tak navonok nezdalo, vnútorne som bola uzlík nervov. Tento týždeň je to úplne naopak, od pondelkovej prednášky a cvika z anatky, kedy som bola prvýkrát na pitevni chodím domov úplne nadšená a možno aj premotivovaná. Dúfam, však, že tento nadšený stav mi zostane dlho, predlho, lebo stres ma oberá o normálne a zdravé uvažovanie :D To je to prvé zistenie na medine, že keď raz začnem stresovať, tak som totál mimo a všetká moja logika ide do kelu....teda v takom strese ako prvý týždeň, som ešte nebola ( teraz nehovorím o strese, keď sa v rodine deje niečo vážne a podobné životné stresujúce situácie, ale o takom bežnom študentskom strese).

Ako prežiť zápis

  Keď vám domov príde ten vytúžený papier a v systéme vám svieti zelenou, že ste prijatý nie je už nad čím sa stresovať, len si užívať prázdniny a oddychovať. A samozrejme vyplniť elektronickú návratku a urobiť zápis predmetov. Všetky informácie nájdete na stránke školy, v sekcii štúdium, je tam aj zoznam predmetov pre vás povinných. (V prvom vám netreba zapisovať si žiadne z C predmetov, tzv. nepovinných - takže to ani neriešte.)  Potom vás čaká zápis a na ten sa treba trošku pripraviť. Prinajmenšom, aby ste v piatok, tri dni pred zápisom nebežali v panike ku notárovi overiť rodný list ako ja. Samozrejme v panike a v dese, že to nestíham...ako inak :D

Prijímačky a všetok chaos okolo nich

Povzbudivé slová na začiatok, že ? Ale dá sa to zvládnuť ako všetko ostatné. Pokiaľ chcete ísť na medicínu už asi máte akú takú predstavu na akú školu chcete ísť a teda viete čo príprava na prijímačky obnáša. Na LF UPJŠ potrebujete tieto dve krásne knižky, s ktorými strávite dosť času :D

Keby Schliemann neobjavil Tróju ....

.... možno by som dnes miesto na medicínu šla na archeológiu a miesto študovania kostí a učenia sa ich anatomickej štruktúry by som určovala ich vek a stav a zaraďovala ich do historického obdobia. Namiesto anatómie by som mala dejiny sveta a miesto pitvania by som kopala lopatou na nejakom dávno zabudnutom mieste v snahe nájsť niečo čo bude mať historickú cenu. Ale.... ako malá som chcela urobiť obrovský objav a keď som prvýkrát počula o Tróji hovorila som si, že raz niečo také objavím...Blbosť. Akýsi pán Július Schliemann ma predbehol a tú Tróju objavil dávno predo mnou. Takisto to bolo s Pompejami a mne na objavenie neostalo nič... Avšak história ma stále bavila ( a baví), avšak som zistila, že pokiaľ nechcem byť zahrabaná v nejakom archíve celý život, tak sa s tým na Slovensku neuplatním. Avšak kým som prišla k tomuto záveru prešla som si rôznymi fázami....

1.   Fáza – taká tá detská naivná, keď som nevedela, že človek nemôže byť všetko naraz :D Mala som na každý mesiac pridelené iné povolanie,  akože v januári budem predavačka, potom vo februári učiteľka a končila som v decembri pri ekonómke (milovala som ukladanie papierov do úhľadných kôpok a zaraďovanie do nejakého organizovaného systému...ostalo mi to dodnes, avšak s tým rozdielom, že viem čo práca ekonómky obnáša a vživote by som to nechcela robiť :D tá organizovanosť sa prejavuje tak, že mi sestra vojde do izby a zahlási – ty tu máš tak všetko upratané, že vyzerá to tu ako keby si tu ani nežila :D). No takže toto bola taká tá detská naivita :D 
2.      Fáza – na 1. stupni základky som mala super pani učiteľku, čiže som s ďalšou polkou svojich spolužiačiek pyšne vyhlasovala, že raz budem pani učiteľka. Ďalšia blbosť. Moja drahá pani učiteľka vedela čo to obnáša a v 4. ročníku ma na chvíľu nechala strážiť prvákov a ukázať im ako sa píšu niektoré písmenká v abecede. Cítila som sa ako veľké dievča a nechápala prečo ma tie malé cvrčky majú na háku. Ale rozhodlo to o tom, že od tej chvíle som učiteľkou byť nechcela. Vďaka pani učiteľke, ktorá mi ukázala, že získať si pozornosť a rešpekt je priam zázrak, som upustila aj od tejto predstavy.   
3.  Fáza – tu niekde došlo k zlomu, že idem na medicínu. V 6. ročníku sa ma učiteľka slovenčiny spýtala čo chcem byť a ja som na svoj vek dosť suverénne odpovedala, že doktorka alebo vedkyňa ( aj tá veda ma hodne drží a kebyže mám možnosť sa zapojiť sa do nejakého výskumu brala by som to všetkými 10 aj keď viem, že veda na Slovensku je zložitá a chýbajú h financie. Ale fascinuje ma mozog a rada by som raz poodhalila aspoň jedno z jeho tajov.) Slovenčinárka sa len zasmiala. Zjavne mi neverila, no od toho dňa som sa tej vety držala, prečítala hodne kníh a makala, aby sa mi tento sen splnil. 

https://www.kunstkopie.de/a/schliemann/trojasd-ost-tor.html

Čo vás čaká ak sa rozhodnete ísť na medicínu

Krátke úryvky z rozhovorov prebiehajúcich v období pred a po prijímačkách....alebo ako vás pár viet dokáže dostať do kolien :)

Pred prijímačkami : 

Univerzálne ľudia, ktorí vedia, že maturujete a chcú vedieť kam idete ( vo všeobecnosti je jedno akého veku či pohlavia :D)

Pani XYZ: No a ty moja, kam po skončení ?

Ja: Na medicínu.

Pani XYZ: Na medicínu ? No moja zlatá, moja neter/ sesternica/ známa známej/ ktokoľvek z jej okolia sa už 2x/3x/ (prepracovali sme sa až k číslu 6x) nedostala na medicínu, čiže to akože neber tak, že sa hneď dostaneš....niežeby si na to nemala. Ale tá moja je tiež šikovná a nedostala sa!

Iná obmena podobného rozhovoru :

Pani XYZ: A si si istá tou medicínou ?

Ja: Áno, som.

Pani XYZ: No ale moja zlatá to na medicínu musíš mať zadok, to nie je len tak. To žiaden sociálny život, nič nebudeš robiť iné len sa učiť a učiť. A to moja neni nič moc život, o tom ty vieš ? Ale ja ťa nestraším ani neodhováram....

Ja: Ja to viem, teta. Nerobte si starosti.

Pani XYZ: No ale takto si skaziť život, keď si ešte mladá a môžeš si užívať....no neviem, neviem.