Ahojte,

 určite ste si všimli, že som dlhšie nič nové nenapísala, ani sa blogu aktívne nevenovala. Týmto sa ospravedlňujem všetkým, ktorým som nereagovala na komentáre, maily sa priebežne snažím riešiť. Od minulého roka (2021) sa to celé nieslo v neustálom kolečku škola - diplomovka - očkovacie centrum. V septembri som uzavrela diplomovku a vrhla som sa do posledného štátnicového ročníka takže kolečko je škola - prednášky - sem tam príslužba kde len "zabijem" čas a nekonečné učenie - a čiastočne očkovacie centrum. Čiže aj keby bola chuť, nebol čas riešiť blog. Momentálne mám pred sebou posledné dve štátnice, riešim svoju budúcu prácu a v hlave nosím nápady čo vám spíšem ak sa toto všetko úspešne skončí. Ak má niekto niečo urgentné ohľadom školy, skúšok, prijímačok, hocičoho - napíšte mi mail. Ten si skôr všimnem a odpíšem pri čakaní na chodbách, v buse a podobne. Chystám sa neskôr spísať návod na napísanie diplomovky, keďže som v tom sama tápala, spíšem vám ako vnímam prvé roky na škole vs posledné, no a ak prežijem štátnice tak aj nejaké rady ako na nich. Majte sa krásne, učte sa a nezúfajte - ako si zvykneme s kamoškami
hovoriť - neboj, bude horšie :D 

 

Ahojte,

dlho som nič nenapísala, ani sa neozývala. Žiť žijem, stále študujem (momentálne 5.ročník), avšak motivácia písať sa vytratila. Dôvodov bolo viacero od únavy a znechutenia, ktoré silneje každým ročníkom (avšak písať výlevy som tu nechcela) až po „corona times“. Písať vám o nefunkčnej distančnej výučbe, počas ktorej som napísala toľko seminárnych prác, žeby som z toho mohla vydať stostranovú knihu nemalo zmysel. Tento typ výučby počas prvej vlny nefungoval takmer nikde (v niektorých prípadoch sa to nezlepšilo ani v druhej vlne) a ja som do mora sťažností nechcela prihádzať ešte tie moje. S druhou vlnou prišla aj lepšia a kvalitnejšia online výučba, aj keď osobný kontakt s pacientom je nadovšetko a cítiť tu stále prítomnú stratu fyzického kontaktu. Aj keď väčšinu času s nimi sme strávili zisťovaním anamnézy, bolo to lepšie ako nič.

Miesto žalostných výlevov, že v škole ma to už tak nebaví a pri čítaní komentárov pod článkami ohľadom korony a očkovania mám chuť si ísť hľadať svoje budúce zamestnanie inde ako liečiť ľudí, ktorým sa nikdy nezavďačíme a buď sme debilné ovce, ktoré si všetko vymýšľajú a ryžujú na tom, až po neschopákov, ktorým umierajú pacienti, lebo sme blbí (a iné veci, ktoré sa o sebe dozviete pod týmito článkami, ako aj že odísť do zahraničia je ťažký hriech a máme čo splácať tejto spoločnosti, ktorá bola tak láskavá, že nás nechala zadarmo doštudovať (a už hádam nechcete riešiť koľko vás vyjdú knihy, oblečenie a členské do knižnice) a máme si tu my mrchy nenažraté svoje odrobiť a splatiť dlh) sa chcem opýtať či vám napadá niečo čo by ste si tu chceli prečítať. Môže to byť hocičo od spísania vecí k istým predmetom, ktoré som tu nespomenula, otázkam k diplomovke (ktorá je u mňa konečne v procese písania a nie zháňania témy a prosieb na študijné, aby mi zmenenú tému dovolili zapísať do AIS-u) a kebyže má niekto záujem tak sa podujmem aj na spísanie pocitov z dištančnej výučby.

Dosť často sa mi objavujú otázky či ešte mám materiály k prijímačkám. Stále pripomínam, že na boku máte na disku knihy, z ktorých som sa pripravovala + ak mi napíšete mail tak vám viem čosi doposlať. Všetkých zvyšných vecí som sa tento rok počas maľovania a upratovania izby úspešne zbavila a dúfam, že pomôžu ľudom, ktorým som to venovala.  A všimla som si, že na Instagrame mám akési staré žiadosti o kontakt, ku ktorým sa neviem dostať, lebo ak sa niekam nechtiac prekliknem nenávratne zmiznú. Takže týmto sa ospravedlňujem tým, ktorým som neodpísala. Neignorujem vás, avšak Instagram niekedy nie je môj kamarát a koná proti mne. Ak vám dlhšie neodpisujem, skúste mi napísať znovu. Hádam ma o tom Instagram informuje.

A ešte vám sem zhrniem pozitívne veci za rok, aby priniesla kúsok optimizmu. Odkedy som doma a nebehám škola-domov každý deň, našla som si spánkový rytmus, ktorý mi viac vyhovuje a síce insomniu mám stále, už nie tak často a dlho ako predtým. A miesto 5 až 6 hodín spím 7-8 hodín čo je najviac za celé štúdium. Začala som sa viac zaujímať o politiku a čítať čo sa deje vo svete. Naučila som sa šiť rúška (prvé boli boj, teraz už aj schopne vyzerajú), urobila som svoje prvé rožky a stihla vypozerať väčšinu seriálov na Netflixe. Takže vám spravím odporúčania. 

Ako prvé si pozrite The Queen´s Gambit a hneď za tým pre milovníkov histórie Bridgerton. Z kníh vám odporúčam zopár diel feministickej literatúry, ktorá stojí za to: Ženy a moc – manifest, Muži mi to vysvetlia a Prečo majú ženy v socializme lepší sex. A vzhľadom na dobu, kedy nám treba veľkú mieru kritického myslenia odporúčam toto: Sila rozumu v bláznivej dobe, Ako sa vyznať v cudzích ľuďoch a Moc faktov.

Možno to nie je príspevok, ktorý by ste po dlhej dobe odo mňa čakali, avšak chcela som napísať aspoň niečo na vysvetlenie a nikoho nezdeprimovať výlevmi.

 

Prvá polka za mnou

  Dlho som nič nenapísala, niežeby som nechcela, ale chcela som zabudnúť na ten skúškový mordor, ktorým som úspešne zavŕšila prvú polovicu štúdia. A úprimne, načo si to pripomínať, keď je vonku krásne, teplo a na školu myslieť netreba...

  Keďže vonku je striedavo dusno a leje, rozhodla som sa s vami podeliť o pocitoch po ukončení tretiaku a ako ho prežiť. Žiadne hviezdne rady nečakajte, bude to zas len o vytrvalosti a zhodnotení, že každé utrpenie po čase skončí. Aj to tretiacke...

  Tretiacke semestre boli lepšie ako prvácke a druhácke. O dosť. Menej som sa učila, nebolo toľko priebežných testov, skúšaní, boli "len" zápočty. Je pravda, že naučiť sa okolo 200 strán z patológie a prelúskať Mohana nebola žiadna sranda, ale bolo to jednoduchšie ako sa učiť na priebežne testy z histológie, biochémie a neviem čoho všetkého. Zabijákom bola kombinácia skúšky z patológie a patofyziológie v letnom semestri. Od kedy som prvýkrát otvorila Mohana, tak som sa desila okamihu kedy budem mať vedieť celú tú hnusnú, mizernú knihu.  A keby len tú knihu, ale ďalšia bola patofyziológia a úprimne, neprišla mi tá skúška o nič lepšia ako patológia. Takže kým semester bol vcelku zvládnuteľný, skúškové bolo čisté utrpenie. Aspoň pre mňa. Nevedela som si predstaviť ako sa zvládnem naučiť za 6 týždňov obe predmety (neboli to jediné skúšky v letnom semestri, ale skúška z balneológie za reč nestojí - bola viac než pohodová - a lekárska psychológia mi tiež starosti nerobila). No a čuduj sa svete ono sa to dá urobiť, aj keď spočiatku to vyzerá ako mission impossible alebo suicidal journey.

  Čím viac sa blížilo skúškové, tým viac som bola v strese, že toto sa nedokážem naučiť, keď mám problém sa naučiť na jeden zápočet a takmer okamžite to aj zabudnem. Vytlačila som si otázky, spísala si plán ako sa aspoň jeden predmet budem učiť už počas semestra (ostalo to len pri pláne, lebo stále bol nejaký zápočet a stále sa dalo robiť niečo iné, a budem úprimná sedieť od rána do neskorej noci sa mi už nechcelo a týchto nocí som si dosť odkrútila v prváku/druháku). Reálne som sa začala učiť asi týždeň a niečo pred oficiálnym začatím skúškového, v posledný týždeň školy som si odskočila na dva predtermíny ( balneo a psychológia, na ktorú som si nechala deň - dala som ju, ale bola som z nej na nervy, asi sa už neviem učiť blbé obkecávačky a potrebujem logické veci a fakty), takže som sa ju viac neučila ako učila. No a do konca mája som bola rozhodnutá tú patolu dať.

  Výsledok? Dala som ju. Cez slzy, s pocitom že toto sa fakt nedá vedieť, s pravidelným prerábaním plánu, pretože od prvého dňa som bola v sklze, ktorý sa mi až do skúšky nepodarilo dohnať. Podľa istej osoby sú plány od začiatku odsúdené na zánik a podľa ďalšej len zdroj stresu navyše. Síce v kútiku duše súhlasím, aspoň aký taký plán potrebujem, aby som sa mala čoho držať a som veľmi organizovaný človek, takže aj keď viem, že plán niekde určite krachne stále si ho urobím.

  A teraz niečo k čomu som dospela po šiestom skúškovom. Za prvé - kým sa dostanete do učiaceho režímu chvíľu to potrvá. Niekedy pár dní, inokedy týždeň, ale nie je to o lenivosti, či neschopnosti, je to proste fakt. Ide to pomaly a ako čas tlačí, tak sa človek zatne, zamaká a prejde za deň viac a viac otázok a hecuje sa. Normálny stav - nie neschopnosť. Za druhé-  stále platí postupnosť zúfalstva, spomínaného v tomto článku - Skúškové v plnom prúde alebo fázy učenia. Za tretie - ak sa sami seba budete pýtať či to aj iné skúškové bolo také utrpenie a boli ste na tom rovnako zle, odpoveď je áno, len čas je k nám milosrdný a tieto hnusné spomienky maže, čiže sa nám najhoršie zdá práve prebiehajúce utrpenie. A posledná skutočnosť - na poslednú skúšku sa učí najhoršie, pretože ste vyžmýkaní, unavení, zničili ste sa pri prvej skúške a už viac nevládzete a idete cez svoje limity a možnosť. A máte ešte horší pocit, že to nedáte ako ste mali pri prvej skúške. That´s normal. This is life.

  A teraz zhodnotenie. Obe predmety sa učia hrozne. Obe predmety sú obsahovo náročné a na obe potrebujete asi rovnako veľa času (alebo podľa toho, čo ste viac cez semester odflákli). Patológia, aspoň ja som to šťastie mala, bola dobrá čo sa týka skúšajúcich. Samozrejme, že som si celý čas myslela, že to nemám šancu vedieť. Ani som všetko nevedela - nádory neviem doteraz; kožné choroby sú spleť slov ako akantolýza, hyperkeratóza, hypergranulóza, všetko sa mi plietlo a vyzeralo v google obrázkoch odpudzujúco; choroby kostí boli na učenie otrasné a neuro mám celkom rada, ale tu to bolo vyslovene odporné. A k leukémiam a ochoreniam krvi som nevedela ani ceknúť, čiže som sa modlila, aby som to nepotiahla. Moje modlitby boli vypočuté, ale zato som si potiahla ochorenia CNS, pneumónie a poškodenie bunky (medzi nimi aj inionizačné poškodenie bunky, ku ktorému som nevedela veľmi čo povedať a na jednu otázku profesora čo viem povedať k poškodeniu v dôsledku Černobyľu som zahlásila že na úrovni bunky neviem, ale kamarát mi hovorí, že moja medovka v záhrade rastie ako z Černobyľu, takže asi patologické zmnoženie buniek a ich nárast). Musím povedať, že profesor bol veľmi milý, chápavý, zasmial sa a netrápil ma, čiže aj napriek zádrheľom z mojej strany sa samotné skúšanie nieslo v pozitívnom duchu.

  No a teraz k patofyziológii. Po úspešnej patológii sa mi učilo hrozne, bola som unavená a prišli do toho isté súkromné problémy, pre ktoré som sa nebola schopná učiť tak ako by som chcela, nemala som dostatok času a celkovo som trpela ešte viac ako pri patole a priala si, aby to skončilo. Problémom danej skúšky boli aj nedostatočné materiály a neústále hľadanie informácii kade tade po internete, v knihách, všade možne, čo veľmi odoberalo čas. Proste kým som niečo našla k otázke, zabilo to veľa času (vďaka láskavým radám kamarátok, ktoré mali patfyz ako prvú skúšku, aj podstatne rýchlejšie ako ony a za to im ďakujem). Otázok bolo 194 a kým patológia bola so svojimi 150 otázkami náročná pretože jedna otázka mohla mať aj 10 strán v Mohanovi, patfyz bola zlomyseľná v tom, že otázka bola kladená všeobecne a človek netušil čo by k nej asi tak mohli chcieť. Niektoré otázky hádam ani vychýrený pán Google nevedel a to už je čo povedať.

  Samotná skúška bola pre mňa osobne peklo a kým do tohto roku som si myslela, že skúška z biochemky bola zdrvujúca, patfyz ma proste vyviedla z omylu a ukázala mi, že nie je všetkým zlým dňom koniec. Prvý šok je test, ktorý má otrasné otázky, detailné otázky a po teste som mala pocit, že som to nemala šancu spraviť, lebo nič neviem a som blbá ako tágo. Test sa píše vždy v pondelok v týždni, v ktorom máte ústnu skúšku. A keď ním prejdete hor sa na ústnu. Ja som mala ústnu deň na to, aby som si utrpenie nepredlžovala. Druhý šok je, že otázky si neťaháte, ale je urobených okolo 500, možno 600 otázok z tých 194 (jedna otázka zo všeobecnej časti a dve zo špeciálky - orgánovej patfyz), a tieto otázky vám prosím pekne vyberie počítač. Áno, počítač. Proste prídete dnu, na počítači stlačíte červené tlačidlo a program vám vyberie kombináciu troch otázok. Hrôza. No a keďže minulý rok som mala šťastie vytiahnúť si jednu schopnú otázku a dve zle, tak tento rok som to vytiahla na vyšší level a vytiahla som si (resp. počítač mi vybral) tri z troch otázok, ktoré som nechcela a veľmi nevedela. Dobrá som, všakže? No a takto sa začalo trojhodinové peklo, po ktorom som vyšla síce so spravenou skúškou, ale uplakaná, že moja mamka netušila, keď som jej volala či tú skúšku vlastne mám alebo nie. Polhodinová príprava mi vôbec nepomohla lebo v kombinácii otázok, ktoré som mala a znalosťami, ktoré som mala by nepomohol ani deň. Plus neznášam KVS, srdce, EKG a všetko okolo toho, a keďze som z určitých osobných dôvodov všetko nestihla zopakovať a opakovať niečo čo neviem nemalo zmysel tak som sa na KVS vykašľala a otázku, ktorú som potiahla som ráno pred ústavom prečítala ako poslednú s tým, že prosím nech to nepotiahnem (kebyže ju neprečítam, tak tú skúšku nemám, vďaka patrí mojej mamke, ktorá do mňa rýpala prečo si ešte niečo nepozriem, keď to stále robím a Bohu, že som si tie ručne písané poznámky k srdcu vzala, a že mi vnukol myšlienku, žeby bolo práve tú otázku vhodné prečítať). Samotné skúšanie komentovať nebudem. Nemala som šťastie na skúšajúceho, dobrú náladu a neviem čo ešte všetko k tomu treba. Dva a pol hodiny dnu bolo hrozných, toľkokrát mi nikto nikdy nepovedal, že ma vyhodí, ako som to spravila doteraz neviem (viac som sa modlila za zázrak ako zato, aby ma vôbec niečo ešte k tým otázkam napadlo a ten zázrak sa fakt stal) a viac sa k tomu ani v spomienkach vraciať nemienim. Zhodnotím len toľko, že aj keď máte problémy v osobnom živote a máte pocit, že skúšku nedáte, treba to ísť skúsiť, že sa oplatí nezložiť otázky ani keď máte 3/3 zlé, že niekedy vás osvieti v priebehu skúšania, že sem tam na skúške musíte ísť sami proti sebe a vašej chuti to vzdať a utiecť z miesta skúšania, a že plakať aj keď skúšku spravíte a každý na vás kuká či ste blázon je normálne.

  A na záver? Som úspešne za polovicou štúdia. Veľa ma naučila, dosť zmenila, naučila zvládať stres a kritické situácie, naučila ma, že stále môže prísť niečo ešte horšie, naučila ma nevzdať sa, ale bojovať a predovšetkým mi ukázala silu, ktorú má každý z nás, aby vytrval na ceste za svojím snom. Ja som sa prebojovala prvou polovicou za svojím snom a verím, že tú druhú zvládnem aspoň tak dobre ako tú prvú. A tak oddychujem, zabúdam na utrpenie, ktorým som si zatiaľ prešla a vydávam sa v ústrety druhej polovici cesty. Ale to už je na iný článok a iný príbeh, ktorý sa začne písať po 16. septembri.

Motivácia versus disciplína

Veľa ľudí si myslí, že na medicíne je dôležitá motivácia a keď vidíte ľudí hlásiacich sa na medicínu, ako ešte nadšene rozprávajú kam sa hlásia, že sa učia na prijímačky a tešia na školu máte pocit, že tá škola je hádam plná týchto namotivovaných ľudí s chuťou sa učiť. O niečo iné je pozerať na tretiakov, ostrieľaných životom a školou, ktorí sa tešia na voľno, aj to dúfajúc, že sa počas neho nebudú musieť učiť čí písať nejaké semestrálne práce či praxovať zadarmo kdesi v nemocnici ako lacná pracovná sila. Z prvotnej motivácie ostali už len kde tu záblesky a nastúpilo niečo celkom iné o čom sa nehovorí no malo by sa. Pretože tá motivácia nevydrží večne a vy nebude z tej školy nadšení a ani šťastní, že máte tú česť študovať na tejto škole. Vôbec nie, pretože prídu chvíle, keď budete premýšľať čo vlastne na tej škole robíte. A tu prichádzajú ďalšie dve veci, ktoré na štúdium medicíny potrebujete a veľa ľudí vám to nepovie.

Disciplínu a vytrvalosť. Disciplínu sadnúť si nad knihy aj keď sa vám šialene nechce, prechádzať otázky na skúšku už počas semestra, aby ste skúšky zvládli v určitom časovom úseku lebo na jednu vám niekedy treba aj 3 týždne, disciplínu neísť von a učiť sa, aj keď je vonku krásne slnečno a všetci pridávajú na instagram fotky z výletov, disciplínu nepozerať 25. diel seriálu v poradí, ale vytrvalo sedieť nad tou hnusnou časťou patológie, aj keď viete, že po prečítaní si nebudete nič pamätať. Lebo pravdou je, že ono tá motivácia zmizne. Zmizne lebo príde pocit frustrácie, keď po dosiahnutí 75% zo zápočtu dostanete do aisu len E za daný predmet, pretože hranica na prejdenie je nastavená na 70%, pričom na TUKE je hranica 51%....Zmizne, lebo aj keď poctivo prechádzate veci na zápočet, prídete na to, že po prejdení materiálov i tak nič neviete. Zmizne lebo aj keď niečo viete, tak na druhý deň už zas nemáte páru o čom sa to tam písalo. A vtedy nastupujú dve zázračné slová - disciplína a vytrvalosť. Vytrvať učiť sa, aj keď nechápete, aj keď sa vám nechce, je vám zle, nemáte náladu a ďalších tisíc milión vecí. Pretože po prvom ročníku prídete na to, že je mýtus, keď ste si mysleli, že na výške budete mať už len predmety, ktoré vás budú baviť a dajú vám niečo do života. Budete mať predmety, ktoré vás baviť nebudú a áno budú pre vás ako pre lekára zbytočné, resp, bude zbytočné množstvo informácii, ktoré sa na ten predmet budete musieť naučiť. Pretože je mýtus, že medik je nadšená bytosť, milujúca neskutočné kvantum učíva, ponocujúca nad knihami, bytosť, ktorá spánok považuje za blbosť a pre slabých (ale aj takí sa nájdu a majú pocit, že to musia dať najavo v čiernej skrinke) A je mýtus, že si budú medici užívať pravidelné písomky a testy na cvikách v zmysle aspoň sa niečo naučím (ale ani to sa nevzťahuje na všetkých, keďže nejaká medická duša si pravidelné preskúšavanie na cvikách vydobila pomocou už zmienenej čiernej skrinky). Prihliadnúc na to všetko vám po prvých hnusných dvoch rokoch ostane len malá zbytková motivácia, ktorá sa v zásade objaví po veľmi dobrom cviku v nemocnici, kde sa niečo nové naučíte, niekto sa vám slušne venuje, alebo sa vám podarí vypotiť v určitej chvíli niečo zmysluplné a vyučujúci vás pochváli. Extra motivácia príde keď ste oslovení pán doktor/pani doktorka (doktorka pomenej lebo dievčatá zmierte sa s tým, že prvotná myšlienka je, že ste sestričky nie medičky, zatiaľ čo spolužiak stojaci vedľa vás je automaticky pán doktor). Tieto záblesky motivácie však rýchlo opadnú, no a potom musíte fičať na spomínanej disciplíne a vytrvalosti. Na tom, že ste sa na túto cestu dali, že túžite po 4 písmenkách pred menom a že raz budete robiť čo vás baví, že tieto roky prejdú a ubehnú, a že vlastne tie roky so spolužiakmi mimo učenia sú krásne a veľa sa nasmejete, získate nových kamarátov, skúseností, a že to učenie a drina je prídatné zlo.

Granulationes_pacchioni

Hoci tento článok nebol v pozitívnom duchu, sú to krásne roky života, aj keď veľmi vydreté. Ste v kruhu ľudí, ktorých baví to čo vy, veľa sa nasmejete, strávite veľa príjemných obedov a posedení u piva, čakaní na prednášky, ktoré si krátite rozprávaním vtipov, stretnete spriaznené duše na celý život a ďalší kopec vecí, ktoré by ste inde nezažili. Len treba vytrvať a zotrvať :)

Mikrobiologické zlo

  Rada by som nazvať tento predmet nejako inak, ale nejde to. Je to zlo, zle sa to učí a radosť do života neprinesie. Ale poďme sa na to pozrieť bližšie.

  Ako som v prvom článku spomínala predmet ma ničím nezaujal a dosť som na ňom trpela. Myslela som si, že pri špeciálnej mikrobiológii sa to zlepší, ale nie nezlepšilo sa. Akurát pribudlo viac učenia a viac bifľovania. Vlastne celý čas som mala pocit a myslím, že som nebola sama, že je to vlastne nenaučiteľné. Naučila som sa jednu tému, prešla na ďalšiu, prvú tému som zabudla. A tak sa to opakovalo stále dookola. Vždy som sa tešila ako som sa to dobre naučila a po pár hodinách bum a nič v hlave. Na jednej písomke na hodine som si k danej otázke o Borelliach nespomenula na nič, pritom som sa to deň predtým učila. Proste nech ste sa to učili akokoľvek dlho a veľa toho v hlave neostalo.

  Na konci semestra bol jeden zápočet a učenie na neho bola slušná sranda, lebo bol naraz v jeden týždeň s patfyzkou, pre niektoré skupiny dokonca len o deň neskôr ako zápočet z patfyz, takže na učenie nebolo veľa času a človek ani nevedel čo od toho zápočtu očakávať, nakoľko zo zahraničných študentov zubárov si na opravný zápočet nacupitali všetci do jedného. Ja osobne som mala z toho neskutočný stres, hádam jediný zápočet, ktorý som zle prežívala a stresovala sa na úrovni stresovania na skúšku. Hore som bola už o 4tej ráno a v mysli mi chodili scenáre ako si všetko posuniem, nebudem sa stíhať učiť na opravný zápočet, lebo ešte nás čaká patola a iné hrozivé scenáre. Zápočet nakoniec prekvapil, veľká väčšina ho spravila a stresovanie nebolo úmerné náročnosti zápočtu. Našťastie.

A čo sa naučíte na mikrobiológii? Celkovo by som povedala, že kopu detailov, ktoré mi podľa mňa nebude treba. A niečo podstatné? Viem zopár antiobiotík, mám aký taký prehľad o diagnostike baktérií a vírusov, miestami sa mi vynorí pár spomienok akými antibiotikami liečiť baktérie, ako sa stávajú rezistentné na dané ATB, čo je minimálna inhibičná  koncentrácia a ako to vplýva na rozvoj rezistencie na ATB. Pre bežného človeka jednu nepochopiteľnú vec - vírusy sa antibiotikami neliečia, teda sú naprosto zbytočné. Toto väčšina ľudí fakt nechápe. Na vírusy tu máme acyklovir. Niečo málo mi ostalo z delenia vírusov, a že varicella a variola nie je jedno a to isté. A chvíľu som vedela čo to k hubám a parazitom. Určité veci dúfam v hlave ostanú a potom je tu značne veľká časť informácií, ktoré som s radosťou hneď po skúške zabudla.

Rezistencia proti antibiotikám....skúste vysvetliť okoliu, že tie ATB sa majú fakt dobrať celé a nie prestať ich užívať len čo je im lepšie, lebo MIC je MIC.

 No a učenie na skúšku bolo jedno veľké zúfalstvo. Otázok je dokopy 96, skladá sa z troch blokov: 1. blok z 32 otázok zo všeobecnej mikrobiológie, 2.blok z 32 otázok zo špeciálnej mikrobiológie a 3.blok z 32 otázok vírusy, parazity a huby. Najhorší bol práve tretí blok, nakoľko sa počas semestra venovala mizivá časť výučby tejto problematike. Aj to bol najhorší postrach pre nás ako študentov a sama som sa hrozila čo vlastne viem a čo si potiahnem. Kým prvé dve časti sa akosi dali, v prvom bloku sa vyskytli aj fakt pekné otázky, druhému bloku sme sa venovali počas semestra, tak to nebolo až také zlé. Avšak naučiť sa vírusy bol boj a hneď po naučení to človek zabudol, o zadelení do čeľade, rodu a špecifickej diagnostike ani nehovorím. Vlastne som z toho bola slušne zúfalá. Stále si nechám pár dní pred skúškou na opakovanie, a tu akosi nebolo čo opakovať, lebo som sa všetko učila od znova. Zúfalstvo z tých riadkov vyčíta ten, kto má za sebou túto skúšku a vie ako sa krásne všetko pletie, nehovoriac o hepatitídach a herpes vírusoch. Tie boli topka. Huby to som nemala poňatia o čom sa tam točí, iba mi to pripomenulo moju učiteľku z biológie na gymku, ktorá mi raz ironicky prehodila po mojej sťažnosti načo sa učíme blbosti o hubách "veď počkaj, ty sa k tým hubám ešte vrátiš a spomenieš si na mňa". Áno, žiaľ, spomenula som si. Až priveľmi dobre. Celkovo som mala na skúšku asi 2 týždne, takže som sa snažila počet otázok vydeliť počtom dní, plus nejaké tie dni na opakovanie, ale nikdy sa mi nepodarilo presne dodržať plán a ani v tomto prípade mi to nevyšlo. 

 Samotná skúška taká zlá nebola, mala som šťastie a Božiu milosť ako na otázky tak na skúšajúceho, a šla som na prvý možný termín čiže ešte mali skúšajúci chuť a náladu na naše študentské hlúposti, ktoré občas každý z nás vysloví na skúške. Že som si poplietla otázku a začala som rozprávať o inej než akú som si vytiahla je druhá vec, ale celkovo som zo skúšky odchádzala z dobrým pocitom.

  Rada na záver: učte sa, nezúfajte a verte, že to zvládnete. Skúšku nepresúvajte aj keď máte pocit, že absolútne nič neviete, ono vás to v danú chvíľu zvykne osvietiť (väčšinou) Skúste ísť na prvé termíny, vtedy sú ešte v dobrom naladení, ešte zhovievaví k našim chybám. A hlavne sa pri čakaní pred skúškou nedávajte do reči s ľuďmi, ktorí si ešte opakujú učivo a vyťahujú veci, ktoré ani nemáte šajnu, že boli v otázkach. Seriózne nie, zničí vám to psychiku.

Literatúra: Poznámky z Kosmaltu, tri diely - 1 až 3. blok, vytlačí vám to pán v tlačiarni na Kosmalte. Prípadne iné vypracované, ktoré si niekde zoženiete. Napr. na Burze LF UPJŠ. A kniha Votava. Ja som síce pozerala aj do Bednára, ale podľa niektorých je Votava lepšia. To už je na vlastnom uvážení, čo sa komu ako páči.

Tretí ročník

  Dlho tu nič nepribudlo, ani nie tak kvôli času ako kvôli chuti. Takže hneď na úvod, blog síce zanedbávam, ale pár nových informácii tu pribudne.

  Piaty semester ubehol rýchlo. Priveľmi rýchlo, až mám pocit, že som sa nestihla spamätať. A podľa mojich pocitov bol aj iný ako predošlé. Bol pokojnejší, menej zabijácky ako napríklad tretí semester s anatkou, histolou a biochemkou dokopy. Či bol ľahší učivom to neviem, ale rozhodne som si zvykla, menej sa pred zápočtami stresovala (okrem mikrobiológie, ale to je na iné rozprávanie), viac sa flákala. Rozumej počas 6 hodinových páuz medzi cvikami a prednáškami behala kade tade a robila všetko možné len sa neučila. Zápočtov bolo aj pomerne menej ako v druháku, s lepšími časovými odstupmi a celkovo mi to prišlo menej náročné.

A teraz k predmetom:

Patologická anatómia

  Okrem toho, že daný ústav nevie zverejniť sylaby na stránke školy a museli sme si ich fotiť z nástenky, má tento predmet neskutočne dlhé cviká a celkovo nemôžem povedať, žeby ma predmet nejak zaujal. Na cvikách je to celé o histológii len v iných odtieňoch. Keďže je to patológia, tak by ste tam mali vidieť ochorenia (nevidíte, rovnako ako ste to nevideli na histológii, na tom sa fakt nič nemení), akurát počas semestra nie je kolokvium. Obrázky sú totiž zahrnuté do zápočtového testu kde z 50 otázok máte 10 obrázkov, kde od vás chcú určenie. Takže v princípe pátrate čo máte vidieť v mikroskope, fotíte si preparáty a ak máte rozum rovno si ich aj označíte číslom, nech doma zas nepátrate čo vlastne vidíte. Nie je to také prísne a obmedzené ako na histológii, nemusíte behať pozerať na sklíčka po cvikách, stačia fotky. Čo sa týka samotnej patológie odporúčanou literatúrou je Mohan. Taká zabijácka veľká kniha, ktorá má vzhľadom na svoju veľkosť a váhu absolútne nekvalitný obal, ktorý brutálne rýchlo zničíte a nie vašou vinou. Plus preklad je otrasný... chýbajú tam slovesá, v niektorých slovách sú zlé koncovky a veľmi veľmi ťažko sa číta. Že je to najobsiahlejšia a najlepšie spracovaná kniha dostupná na patológiu je vec druhá. Za mňa je to hrozná kniha, ale keďže z nej sú zápočty, nedá sa nič iné robiť ako sa z nej učiť, žiaľ.

"Milovaná kniha"

   Zápočty sú tri za semester a keď si myslíte, že celú knihu za rok neprejdete omyl. Prejdete. Na jeden zápočet je totižto najmenej 135 strán plus okolo 35 preparátov. Aj s teóriou k nim samozrejme. Najhorší bol zápočet z cca 220 strán, to bolo fakt hodne veľa a bol problém to len prečítať nieto sa to naučiť. Napriek času, ktorý som tomu venovala som nemala pocit, že to viem a budem vedieť. A myšlienka na skúšku má úprimne desí už nejaký ten čas. Na posledný zápočet sme mali 135 strán a cca 4 dni, to bol masaker a prinieslo to veľmi veľa zúfalstva. Síce som ho spravila, le keď sa ma spýtate na niečo z danej témy neviem ani ceknúť. A treba vziať do úvahy, že hranica na prejdenie je 70%. Čo je oproti 60% dosť veľa a mnohým ľuďom to ublížilo. Podľa pani prednostky to budeme vedieť lepšie s vyššou hranicou, akurát ja si to nemyslím, iba to pridalo na strese. A mať pri priemere 75% zo zápočtov Ečko je dosť kruté. Zvlášť ak na iných školách je Ečko za 51% ...ale to len tak na pohundranie.

Chronická venostáza v pľúcach 

  Počas roka, ak máte šťastie sa dostanete na jednu – dve pitvy, ale o tom sa rozpisovať nebudem. Treba si uvedomiť, že v tretiaku sa okrem pitiev dostanete aj do nemocnice k pacientom a podpíšete zopár papierov o mlčanlivosti. Takže si treba dávať pozor aj čo kde poviete, aby ste sa nedostali do problémov.

  Toľko k predmetu, ku ktorému som láskou nezahorela, ani nezahorím a dúfam, že sa ho úspešne zbavím. O prednáškach nepíšem, nakoľko som sa na nich nejak často (takmer vôbec) nevyskytla a preto ich neviem posúdiť, ale za mňa nakoľko nie sú povinné a nebavili ma, tak ma tam nikto nedostane.

Patologická fyziológia

  Predmet o niečo krajší, zaujímavejší a znesiteľnejší ako patológia. Možno to bude tým, že sme mali super cvičiaceho, ktorý bol o dosť osobnejší ako iní profesori, vie zavtipkovať a celkovo sú cvika s ním veľmi príjemné. A samotný predmet mi príde viac logickejší. Kým patola je čisto o biflení podľa mňa, tak tá patfyzka má predsa len viac logiky a menej biflenia. 

Naša kniha

  Zápočty sú samostatná kategória. Pozostávajú z dvoch častí a to zo zaškrtávania správnych a nesprávnych odpovedí a doplňovacej formy. Na správne a nesprávne odpovede dostanete mriežku, kde pod abcd píšete buď S alebo N, podľa toho či je odpoveď pravdivá alebo blud. Ak si myslíte, že je to ľahké omyl. Niekedy vážne neviete či je to S alebo N a skončíte na štýl "tipos bingo". Respektíve často. Ale zatiaľ som nepočula o nikom kto by túto časť nespravil, aj keď tie odpovede sú fakt zaujímavé a ja neviem odkiaľ sa učiť, aby som na tie otázky poznala odpoveď. Druhá časť je tiež zaujímavá. Máte cca 5 okruhov, na ktoré sú otvorené otázky a napriek mojej snahe napísať tam čo najviac som sa k lepšiemu ako Céčku nedostala. Takže neviem čo všetko by tam chceli na Áčko. Túto časť sem tam niekto failne, ale dá sa opraviť. Avšak zo zápočtov bežne odchádzate s divnými pocitmi, že ste to nespravili a o čom to vlastne bolo. 

A kniha na letný semester

  Prednášky sú povinné na 50%. Sú dlhé, nezáživné a nudné, teda podľa mňa.  Nedali mi nič, iba som si ich odsedela. Len čo som mala povinnosť splnenú som odtiaľ zmizla.

Interná propedeutika a chirurgická propedeutika

  Obe predmety, ktoré reálne majú dočinenia s medicínou, nemocnicou a pacientmi. Konečne budete mať pocit, že viete prečo ste na tú školu šli. Cviká prebiehajú v nemocnici, cvičiaci sú lekári a podľa toho koho vám pridelia budete mať lepšie alebo horšie cviká. My sme mali napríklad lepšiu internú, ale slabšiu chirurgiu. Na konci semestra sa píšu zápočty, nič hrozné a nič nespraviteľné. Inak veľmi pohodové predmety, kde netrpíte, chodíte za pacientami, niečo sa naučíte. Samozrejme treba vám lekárske oblečenie, prezúvky a fonendoskop. Ale pripravte sa, že väčšinu času v ňom nebudete počuť to čo máte. Ak budete na chirurgii na dobrom oddelení dostanete sa aj na operácie, ale to zas závisí od lekára, ktorý vás dostane. Obe predmety sú ukončené skúškou, chirurgia bola tá príjemnejšia, interná náročnejšia, zvlášť na informácie. Ale rozhodne sú to jedne z tých príjemnejších skúšok. 

O mikrobiologickom zle bude samostatný článok + ako sa zo skúšky nezblázniť.

Biofyzika a biológia

Ahojte,

  rozhodla som sa spísať vám informácie ohľadom predmetov ešte z prvého ročníka. Keďže veľa vecí sa na Ústave lekárskej biológie zmenilo informácie mi spísala kamarátka, ktorej za to veľmi krásne ďakujem.

Biofyzika

    Pre mnohých strašiak a myslím, že oprávnene. Prednášky sú dlhé, nudné a priam nekonečné, obsahovo vám to veľmi veľa nedá (podľa môjho názoru, ale stále sa nájdu jedinci, ktorí prednášky zbožňujú). Nasledujú cvičenia, na ktorých robíte praktické veci (napr. EKG, ultrazvuk), doma spíšete protokoly (uprostred roka sa rozhodli, že ich nemôžeme spisovať na vopred predtlačený vzor, ale musíme ich písať ručne). Ako je to teraz netuším, no pokiaľ nemusíte zbytočne z toho nerobte kaligrafické ozdobné papiere a skúste tomu venovať čo najmenej času, radšej ho venujte anatke. 

  Na začiatku cvík sa píšu krátke testy 2 otázky x 4 možnosti (odpovedí môže byť viac ak si správne pamätám), ale nie je nič strašné, rovnako ako zápočet, ktorý sa píše niekedy koncom novembra.

  Horšie je to už so skúškou. Otázok je 255 plus mínus, zvykne sa to o pár otázok zmeniť.  Je to ťažké, je ich veľa a ako sa učiť sa vlastne ani nedá povedať. Ja som prvých pár dni prešla 6 otázok denne, potom zistila, že nestíham a skončila som pri opakovaní 45 otázok za deň. Ako sa to dá a ako som to spravila neviem, len viem, že pri tom predmete som bola zatiaľ najzúfalejšia, že sa to nedá naučiť a toľko otázok už vôbec nie.

  Ak túto skúšku nespravíte a budete ju prenášať, musíte myslieť na to, že počas druháku zimného skúškového vás čaká kombinácia anatómia a histológia, ktoré sú dosť náročné a jednu z tých skúšok nestihnete, ak budete opakovať skúšku z biofyziky ( pretože buďme úprimní nezadarí sa všetko na 1x a niekedy pri neskutočnom nešťastí nespravíte ani jednu a tak si leto pokazíte dvoma skúškami, čo je psychicky aj fyzicky náročné). Takže sa na tie otázky nevykašlite, otázky si prejdite, predpovede starších sú nie vždy pravdivé a páni skúšajúci radi prekvapia. Skúšku nepodceňte, verte mi, že ak ju spravíte a zbavíte sa jej bude vám oveľa lepšie a na leto si ju nechávajte len ak je na to vážny dôvod. Kebyže ste pred skúškou mali nejaké otázky, pokojne napíšte.

Biológia (spísaná kamarátkou)

  Ak si myslíte, že prijímačková biológia bola ťažká, bude to ešte horšie!  Nie, nechcem Vás strašiť. V mojom prípade to bol jeden z obľúbených predmetov, keďže biola bola moja srdcovka už na gympli, až kým neprišiel letný semester.

  Kým sa dostanem k letnému semestru, oboznámim Vás s tým, o čom bol ten zimný. Na cvikách sme robili zväčša s mikroskopom, pozorovali sme preparáty, v celku to bola pohodka. No okrem toho si  pamätám aj niečo záživnejšie, napr. to ako sme izolovali DNA z kiwi. :D Na prednášky som chodila  zo začiatku, no keď som zistila, že sa nestíham učiť na iné predmety, tak som od toho upustila. Samozrejme, nebol to hlavný dôvod. Na medicíne zistíte, že čas pre seba je vzácny, tak prečo si ho zbytočne vypĺňať prednáškami, ktoré nie sú povinné.  

  V zimnom semestri musíte absolvovať 2 testy, ktoré nie sú vôbec náročné. Podmienkou bola 60 % úspešnosť z každého testu. Testy boli robené na prijímačkový štýl. Mali ste 4 možnosti, z ktorých správne boli konkrétne 2. Čo si pamätám, tak na prvom teste viac ľudí pohorelo, pretože to zobrali na ľahkú váhu. Nenaučili sa dataily, ktoré sú v biole alfa-omega, čo je môj názor.  

  Spomínaný letný semester bol pre mňa utrpenie, keďže počítanie genetických príkladov nie je nič pre mňa. No prežila som to. Na cvikách treba dávať pozor, počítať príklady a neflákať to ani so zapisovaním postupov. Viem, že v niektorých skupinách počítali takmer všetko, čo bolo v pracovnom zošite, v iných zas len niektoré príklady.

  Ak Vám to nepôjde, tak ako mne, nebojte sa požiadať o pomoc spolužiakov, ktorým to páli viac (ako Vám), alebo ak sa hanbíte, je tu možnosť konzultácie na ústave biológie, kde vám určite pomôžu.

  Aby ste sa mohli dostať ku skúške, musíte získať celkovo 20 zo 40 bodov, čo sa dá v pohode nazbierať. Témy na skúšku sú zverejnené na našej stránke, kde nájdete aj všetky informácie o hodnotení, podmienkach a pod., nielen k biológii, ale aj k iným predmetom. 

  To ako dlho sa treba učiť na skúšku je veľmi individuálne. Mám spolužiakov, ktorí to prešli za dva dni a spravili to. Ja som sa učila cca. týždeň. Rozdelila som si to tak, aby som stihla všetko prejsť a mala deň-dva rezervu. V skutočnosti to vyzeralo tak, že prejsť som stihla všetko a opakovanie som stihla cestou vlakom. Ak sa naučíte podstatu ku každej téme, tak skúšku máte zaručene spravené. No a potom sa môžete tešiť na prázdniny tak ako ja, keďže to bola moja posledná skúška v prváku! 😊