Prvá polka za mnou

  Dlho som nič nenapísala, niežeby som nechcela, ale chcela som zabudnúť na ten skúškový mordor, ktorým som úspešne zavŕšila prvú polovicu štúdia. A úprimne, načo si to pripomínať, keď je vonku krásne, teplo a na školu myslieť netreba...

  Keďže vonku je striedavo dusno a leje, rozhodla som sa s vami podeliť o pocitoch po ukončení tretiaku a ako ho prežiť. Žiadne hviezdne rady nečakajte, bude to zas len o vytrvalosti a zhodnotení, že každé utrpenie po čase skončí. Aj to tretiacke...


  Tretiacke semestre boli lepšie ako prvácke a druhácke. O dosť. Menej som sa učila, nebolo toľko priebežných testov, skúšaní, boli "len" zápočty. Je pravda, že naučiť sa okolo 200 strán z patológie a prelúskať Mohana nebola žiadna sranda, ale bolo to jednoduchšie ako sa učiť na priebežne testy z histológie, biochémie a neviem čoho všetkého. Zabijákom bola kombinácia skúšky z patológie a patofyziológie v letnom semestri. Od kedy som prvýkrát otvorila Mohana, tak som sa desila okamihu kedy budem mať vedieť celú tú hnusnú, mizernú knihu.  A keby len tú knihu, ale ďalšia bola patofyziológia a úprimne, neprišla mi tá skúška o nič lepšia ako patológia. Takže kým semester bol vcelku zvládnuteľný, skúškové bolo čisté utrpenie. Aspoň pre mňa. Nevedela som si predstaviť ako sa zvládnem naučiť za 6 týždňov obe predmety (neboli to jediné skúšky v letnom semestri, ale skúška z balneológie za reč nestojí - bola viac než pohodová - a lekárska psychológia mi tiež starosti nerobila). No a čuduj sa svete ono sa to dá urobiť, aj keď spočiatku to vyzerá ako mission impossible alebo suicidal journey.

  Čím viac sa blížilo skúškové, tým viac som bola v strese, že toto sa nedokážem naučiť, keď mám problém sa naučiť na jeden zápočet a takmer okamžite to aj zabudnem. Vytlačila som si otázky, spísala si plán ako sa aspoň jeden predmet budem učiť už počas semestra (ostalo to len pri pláne, lebo stále bol nejaký zápočet a stále sa dalo robiť niečo iné, a budem úprimná sedieť od rána do neskorej noci sa mi už nechcelo a týchto nocí som si dosť odkrútila v prváku/druháku). Reálne som sa začala učiť asi týždeň a niečo pred oficiálnym začatím skúškového, v posledný týždeň školy som si odskočila na dva predtermíny ( balneo a psychológia, na ktorú som si nechala deň - dala som ju, ale bola som z nej na nervy, asi sa už neviem učiť blbé obkecávačky a potrebujem logické veci a fakty), takže som sa ju viac neučila ako učila. No a do konca mája som bola rozhodnutá tú patolu dať.

  Výsledok? Dala som ju. Cez slzy, s pocitom že toto sa fakt nedá vedieť, s pravidelným prerábaním plánu, pretože od prvého dňa som bola v sklze, ktorý sa mi až do skúšky nepodarilo dohnať. Podľa istej osoby sú plány od začiatku odsúdené na zánik a podľa ďalšej len zdroj stresu navyše. Síce v kútiku duše súhlasím, aspoň aký taký plán potrebujem, aby som sa mala čoho držať a som veľmi organizovaný človek, takže aj keď viem, že plán niekde určite krachne stále si ho urobím.

  A teraz niečo k čomu som dospela po šiestom skúškovom. Za prvé - kým sa dostanete do učiaceho režímu chvíľu to potrvá. Niekedy pár dní, inokedy týždeň, ale nie je to o lenivosti, či neschopnosti, je to proste fakt. Ide to pomaly a ako čas tlačí, tak sa človek zatne, zamaká a prejde za deň viac a viac otázok a hecuje sa. Normálny stav - nie neschopnosť. Za druhé-  stále platí postupnosť zúfalstva, spomínaného v tomto článku - Skúškové v plnom prúde alebo fázy učenia. Za tretie - ak sa sami seba budete pýtať či to aj iné skúškové bolo také utrpenie a boli ste na tom rovnako zle, odpoveď je áno, len čas je k nám milosrdný a tieto hnusné spomienky maže, čiže sa nám najhoršie zdá práve prebiehajúce utrpenie. A posledná skutočnosť - na poslednú skúšku sa učí najhoršie, pretože ste vyžmýkaní, unavení, zničili ste sa pri prvej skúške a už viac nevládzete a idete cez svoje limity a možnosť. A máte ešte horší pocit, že to nedáte ako ste mali pri prvej skúške. That´s normal. This is life.


  A teraz zhodnotenie. Obe predmety sa učia hrozne. Obe predmety sú obsahovo náročné a na obe potrebujete asi rovnako veľa času (alebo podľa toho, čo ste viac cez semester odflákli). Patológia, aspoň ja som to šťastie mala, bola dobrá čo sa týka skúšajúcich. Samozrejme, že som si celý čas myslela, že to nemám šancu vedieť. Ani som všetko nevedela - nádory neviem doteraz; kožné choroby sú spleť slov ako akantolýza, hyperkeratóza, hypergranulóza, všetko sa mi plietlo a vyzeralo v google obrázkoch odpudzujúco; choroby kostí boli na učenie otrasné a neuro mám celkom rada, ale tu to bolo vyslovene odporné. A k leukémiam a ochoreniam krvi som nevedela ani ceknúť, čiže som sa modlila, aby som to nepotiahla. Moje modlitby boli vypočuté, ale zato som si potiahla ochorenia CNS, pneumónie a poškodenie bunky (medzi nimi aj inionizačné poškodenie bunky, ku ktorému som nevedela veľmi čo povedať a na jednu otázku profesora čo viem povedať k poškodeniu v dôsledku Černobyľu som zahlásila že na úrovni bunky neviem, ale kamarát mi hovorí, že moja medovka v záhrade rastie ako z Černobyľu, takže asi patologické zmnoženie buniek a ich nárast). Musím povedať, že profesor bol veľmi milý, chápavý, zasmial sa a netrápil ma, čiže aj napriek zádrheľom z mojej strany sa samotné skúšanie nieslo v pozitívnom duchu.

  No a teraz k patofyziológii. Po úspešnej patológii sa mi učilo hrozne, bola som unavená a prišli do toho isté súkromné problémy, pre ktoré som sa nebola schopná učiť tak ako by som chcela, nemala som dostatok času a celkovo som trpela ešte viac ako pri patole a priala si, aby to skončilo. Problémom danej skúšky boli aj nedostatočné materiály a neústále hľadanie informácii kade tade po internete, v knihách, všade možne, čo veľmi odoberalo čas. Proste kým som niečo našla k otázke, zabilo to veľa času (vďaka láskavým radám kamarátok, ktoré mali patfyz ako prvú skúšku, aj podstatne rýchlejšie ako ony a za to im ďakujem). Otázok bolo 194 a kým patológia bola so svojimi 150 otázkami náročná pretože jedna otázka mohla mať aj 10 strán v Mohanovi, patfyz bola zlomyseľná v tom, že otázka bola kladená všeobecne a človek netušil čo by k nej asi tak mohli chcieť. Niektoré otázky hádam ani vychýrený pán Google nevedel a to už je čo povedať.


  Samotná skúška bola pre mňa osobne peklo a kým do tohto roku som si myslela, že skúška z biochemky bola zdrvujúca, patfyz ma proste vyviedla z omylu a ukázala mi, že nie je všetkým zlým dňom koniec. Prvý šok je test, ktorý má otrasné otázky, detailné otázky a po teste som mala pocit, že som to nemala šancu spraviť, lebo nič neviem a som blbá ako tágo. Test sa píše vždy v pondelok v týždni, v ktorom máte ústnu skúšku. A keď ním prejdete hor sa na ústnu. Ja som mala ústnu deň na to, aby som si utrpenie nepredlžovala. Druhý šok je, že otázky si neťaháte, ale je urobených okolo 500, možno 600 otázok z tých 194 (jedna otázka zo všeobecnej časti a dve zo špeciálky - orgánovej patfyz), a tieto otázky vám prosím pekne vyberie počítač. Áno, počítač. Proste prídete dnu, na počítači stlačíte červené tlačidlo a program vám vyberie kombináciu troch otázok. Hrôza. No a keďže minulý rok som mala šťastie vytiahnúť si jednu schopnú otázku a dve zle, tak tento rok som to vytiahla na vyšší level a vytiahla som si (resp. počítač mi vybral) tri z troch otázok, ktoré som nechcela a veľmi nevedela. Dobrá som, všakže? No a takto sa začalo trojhodinové peklo, po ktorom som vyšla síce so spravenou skúškou, ale uplakaná, že moja mamka netušila, keď som jej volala či tú skúšku vlastne mám alebo nie. Polhodinová príprava mi vôbec nepomohla lebo v kombinácii otázok, ktoré som mala a znalosťami, ktoré som mala by nepomohol ani deň. Plus neznášam KVS, srdce, EKG a všetko okolo toho, a keďze som z určitých osobných dôvodov všetko nestihla zopakovať a opakovať niečo čo neviem nemalo zmysel tak som sa na KVS vykašľala a otázku, ktorú som potiahla som ráno pred ústavom prečítala ako poslednú s tým, že prosím nech to nepotiahnem (kebyže ju neprečítam, tak tú skúšku nemám, vďaka patrí mojej mamke, ktorá do mňa rýpala prečo si ešte niečo nepozriem, keď to stále robím a Bohu, že som si tie ručne písané poznámky k srdcu vzala, a že mi vnukol myšlienku, žeby bolo práve tú otázku vhodné prečítať). Samotné skúšanie komentovať nebudem. Nemala som šťastie na skúšajúceho, dobrú náladu a neviem čo ešte všetko k tomu treba. Dva a pol hodiny dnu bolo hrozných, toľkokrát mi nikto nikdy nepovedal, že ma vyhodí, ako som to spravila doteraz neviem (viac som sa modlila za zázrak ako zato, aby ma vôbec niečo ešte k tým otázkam napadlo a ten zázrak sa fakt stal) a viac sa k tomu ani v spomienkach vraciať nemienim. Zhodnotím len toľko, že aj keď máte problémy v osobnom živote a máte pocit, že skúšku nedáte, treba to ísť skúsiť, že sa oplatí nezložiť otázky ani keď máte 3/3 zlé, že niekedy vás osvieti v priebehu skúšania, že sem tam na skúške musíte ísť sami proti sebe a vašej chuti to vzdať a utiecť z miesta skúšania, a že plakať aj keď skúšku spravíte a každý na vás kuká či ste blázon je normálne.

  A na záver? Som úspešne za polovicou štúdia. Veľa ma naučila, dosť zmenila, naučila zvládať stres a kritické situácie, naučila ma, že stále môže prísť niečo ešte horšie, naučila ma nevzdať sa, ale bojovať a predovšetkým mi ukázala silu, ktorú má každý z nás, aby vytrval na ceste za svojím snom. Ja som sa prebojovala prvou polovicou za svojím snom a verím, že tú druhú zvládnem aspoň tak dobre ako tú prvú. A tak oddychujem, zabúdam na utrpenie, ktorým som si zatiaľ prešla a vydávam sa v ústrety druhej polovici cesty. Ale to už je na iný článok a iný príbeh, ktorý sa začne písať po 16. septembri.





Komentáre

  1. Jako z těch meme nemůžu :D Absolutně přesné toto...Pamatuju na svou patfyz taky až po patole, no, nebylo to nci příjemného,a le ani nevím jak a dala jsem to.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ja som všetky tvoje príspevky prečítala na jeden hlt jak knihu :D až teraz mi došlo že je to blog:D super ;)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Prijímačky a všetok chaos okolo nich

Anatómia