sobota 9. marca 2019

Motivácia versus disciplína

Veľa ľudí si myslí, že na medicíne je dôležitá motivácia a keď vidíte ľudí hlásiacich sa na medicínu, ako ešte nadšene rozprávajú kam sa hlásia, že sa učia na prijímačky a tešia na školu máte pocit, že tá škola je hádam plná týchto namotivovaných ľudí s chuťou sa učiť. O niečo iné je pozerať na tretiakov, ostrieľaných životom a školou, ktorí sa tešia na voľno, aj to dúfajúc, že sa počas neho nebudú musieť učiť čí písať nejaké semestrálne práce či praxovať zadarmo kdesi v nemocnici ako lacná pracovná sila. Z prvotnej motivácie ostali už len kde tu záblesky a nastúpilo niečo celkom iné o čom sa nehovorí no malo by sa. Pretože tá motivácia nevydrží večne a vy nebude z tej školy nadšení a ani šťastní, že máte tú česť študovať na tejto škole. Vôbec nie, pretože prídu chvíle, keď budete premýšľať čo vlastne na tej škole robíte. A tu prichádzajú ďalšie dve veci, ktoré na štúdium medicíny potrebujete a veľa ľudí vám to nepovie.



Disciplínu a vytrvalosť. Disciplínu sadnúť si nad knihy aj keď sa vám šialene nechce, prechádzať otázky na skúšku už počas semestra, aby ste skúšky zvládli v určitom časovom úseku lebo na jednu vám niekedy treba aj 3 týždne, disciplínu neísť von a učiť sa, aj keď je vonku krásne slnečno a všetci pridávajú na instagram fotky z výletov, disciplínu nepozerať 25. diel seriálu v poradí, ale vytrvalo sedieť nad tou hnusnou časťou patológie, aj keď viete, že po prečítaní si nebudete nič pamätať. Lebo pravdou je, že ono tá motivácia zmizne. Zmizne lebo príde pocit frustrácie, keď po dosiahnutí 75% zo zápočtu dostanete do aisu len E za daný predmet, pretože hranica na prejdenie je nastavená na 70%, pričom na TUKE je hranica 51%....Zmizne, lebo aj keď poctivo prechádzate veci na zápočet, prídete na to, že po prejdení materiálov i tak nič neviete. Zmizne lebo aj keď niečo viete, tak na druhý deň už zas nemáte páru o čom sa to tam písalo. A vtedy nastupujú dve zázračné slová - disciplína a vytrvalosť. Vytrvať učiť sa, aj keď nechápete, aj keď sa vám nechce, je vám zle, nemáte náladu a ďalších tisíc milión vecí. Pretože po prvom ročníku prídete na to, že je mýtus, keď ste si mysleli, že na výške budete mať už len predmety, ktoré vás budú baviť a dajú vám niečo do života. Budete mať predmety, ktoré vás baviť nebudú a áno budú pre vás ako pre lekára zbytočné, resp, bude zbytočné množstvo informácii, ktoré sa na ten predmet budete musieť naučiť. Pretože je mýtus, že medik je nadšená bytosť, milujúca neskutočné kvantum učíva, ponocujúca nad knihami, bytosť, ktorá spánok považuje za blbosť a pre slabých (ale aj takí sa nájdu a majú pocit, že to musia dať najavo v čiernej skrinke) A je mýtus, že si budú medici užívať pravidelné písomky a testy na cvikách v zmysle aspoň sa niečo naučím (ale ani to sa nevzťahuje na všetkých, keďže nejaká medická duša si pravidelné preskúšavanie na cvikách vydobila pomocou už zmienenej čiernej skrinky). Prihliadnúc na to všetko vám po prvých hnusných dvoch rokoch ostane len malá zbytková motivácia, ktorá sa v zásade objaví po veľmi dobrom cviku v nemocnici, kde sa niečo nové naučíte, niekto sa vám slušne venuje, alebo sa vám podarí vypotiť v určitej chvíli niečo zmysluplné a vyučujúci vás pochváli. Extra motivácia príde keď ste oslovení pán doktor/pani doktorka (doktorka pomenej lebo dievčatá zmierte sa s tým, že prvotná myšlienka je, že ste sestričky nie medičky, zatiaľ čo spolužiak stojaci vedľa vás je automaticky pán doktor). Tieto záblesky motivácie však rýchlo opadnú, no a potom musíte fičať na spomínanej disciplíne a vytrvalosti. Na tom, že ste sa na túto cestu dali, že túžite po 4 písmenkách pred menom a že raz budete robiť čo vás baví, že tieto roky prejdú a ubehnú, a že vlastne tie roky so spolužiakmi mimo učenia sú krásne a veľa sa nasmejete, získate nových kamarátov, skúseností, a že to učenie a drina je prídatné zlo.


Granulationes_pacchioni


Hoci tento článok nebol v pozitívnom duchu, sú to krásne roky života, aj keď veľmi vydreté. Ste v kruhu ľudí, ktorých baví to čo vy, veľa sa nasmejete, strávite veľa príjemných obedov a posedení u piva, čakaní na prednášky, ktoré si krátite rozprávaním vtipov, stretnete spriaznené duše na celý život a ďalší kopec vecí, ktoré by ste inde nezažili. Len treba vytrvať a zotrvať :)

1 komentár:

  1. Hezky napsané! :)
    Často jsem trpěl pocity viny, že mě něco třeba nebaví tak jak jsem si představoval, že by mělo.

    OdpovedaťOdstrániť

 Ahojte,  určite ste si všimli, že som dlhšie nič nové nenapísala, ani sa blogu aktívne nevenovala. Týmto sa ospravedlňujem všetkým, ktorým ...