A fascinated med girl

  Ahojte, dlho som nič nenapísala, ani sa neozývala. Žiť žijem, stále študujem (momentálne 5.ročník), avšak motivácia písať sa vytratila. Dôvodov bolo viacero od únavy a znechutenia, ktoré silneje každým ročníkom (avšak písať výlevy som tu nechcela) až po „corona times“. Písať vám o nefunkčnej distančnej výučbe, počas ktorej som napísala toľko seminárnych prác, žeby som z toho mohla vydať stostranovú knihu nemalo zmysel. Tento typ výučby počas prvej vlny nefungoval takmer nikde (v niektorých prípadoch sa to nezlepšilo ani v druhej vlne) a ja som do mora sťažností nechcela prihádzať ešte tie moje. S druhou vlnou prišla aj lepšia a kvalitnejšia online výučba, aj keď osobný kontakt s pacientom je nadovšetko a cítiť tu stále prítomnú stratu fyzického kontaktu. Aj keď väčšinu času s nimi sme strávili zisťovaním anamnézy, bolo to lepšie ako nič. Miesto žalostných výlevov, že v škole ma to už tak nebaví a pri číta ní komentárov pod článkami ohľadom korony a očkovania mám chuť si ísť hľada

  Dlho som nič nenapísala, niežeby som nechcela, ale chcela som zabudnúť na ten skúškový mordor, ktorým som úspešne zavŕšila prvú polovicu štúdia. A úprimne, načo si to pripomínať, keď je vonku krásne, teplo a na školu myslieť netreba...   Keďže vonku je striedavo dusno a leje, rozhodla som sa s vami podeliť o pocitoch po ukončení tretiaku a ako ho prežiť. Žiadne hviezdne rady nečakajte, bude to zas len o vytrvalosti a zhodnotení, že každé utrpenie po čase skončí. Aj to tretiacke...   Tretiacke semestre boli lepšie ako prvácke a druhácke. O dosť. Menej som sa učila, nebolo toľko priebežných testov, skúšaní, boli "len" zápočty. Je pravda, že naučiť sa okolo 200 strán z patológie a prelúskať Mohana nebola žiadna sranda, ale bolo to jednoduchšie ako sa učiť na priebežne testy z histológie, biochémie a neviem čoho všetkého. Zabijákom bola kombinácia skúšky z patológie a patofyziológie v letnom semestri. Od kedy som prvýkrát otvorila Mohana, tak som sa desila okamihu kedy

Veľa ľudí si myslí, že na medicíne je dôležitá motivácia a keď vidíte ľudí hlásiacich sa na medicínu, ako ešte nadšene rozprávajú kam sa hlásia, že sa učia na prijímačky a tešia na školu máte pocit, že tá škola je hádam plná týchto namotivovaných ľudí s chuťou sa učiť. O niečo iné je pozerať na tretiakov, ostrieľaných životom a školou, ktorí sa tešia na voľno, aj to dúfajúc, že sa počas neho nebudú musieť učiť čí písať nejaké semestrálne práce či praxovať zadarmo kdesi v nemocnici ako lacná pracovná sila. Z prvotnej motivácie ostali už len kde tu záblesky a nastúpilo niečo celkom iné o čom sa nehovorí no malo by sa. Pretože tá motivácia nevydrží večne a vy nebude z tej školy nadšení a ani šťastní, že máte tú česť študovať na tejto škole. Vôbec nie, pretože prídu chvíle, keď budete premýšľať čo vlastne na tej škole robíte. A tu prichádzajú ďalšie dve veci, ktoré na štúdium medicíny potrebujete a veľa ľudí vám to nepovie. Disciplínu a vytrvalosť. Disciplínu sadnúť si nad knihy aj k

  Rada by som nazvať tento predmet nejako inak, ale nejde to. Je to zlo, zle sa to učí a radosť do života neprinesie. Ale poďme sa na to pozrieť bližšie.   Ako som v prvom článku spomínala predmet ma ničím nezaujal a dosť som na ňom trpela. Myslela som si, že pri špeciálnej mikrobiológii sa to zlepší, ale nie nezlepšilo sa. Akurát pribudlo viac učenia a viac bifľovania. Vlastne celý čas som mala pocit a myslím, že som nebola sama, že je to vlastne nenaučiteľné. Naučila som sa jednu tému, prešla na ďalšiu, prvú tému som zabudla. A tak sa to opakovalo stále dookola. Vždy som sa tešila ako som sa to dobre naučila a po pár hodinách bum a nič v hlave. Na jednej písomke na hodine som si k danej otázke o Borelliach nespomenula na nič, pritom som sa to deň predtým učila. Proste nech ste sa to učili akokoľvek dlho a veľa toho v hlave neostalo.   Na konci semestra bol jeden zápočet a učenie na neho bola slušná sranda, lebo bol naraz v jeden týždeň s patfyzkou, pre niektoré skupiny dok

  Dlho tu nič nepribudlo, ani nie tak kvôli času ako kvôli chuti. Takže hneď na úvod, blog síce zanedbávam, ale pár nových informácii tu pribudne.   Piaty semester ubehol rýchlo. Priveľmi rýchlo, až mám pocit, že som sa nestihla spamätať. A podľa mojich pocitov bol aj iný ako predošlé. Bol pokojnejší, menej zabijácky ako napríklad tretí semester s anatkou, histolou a biochemkou dokopy. Či bol ľahší učivom to neviem, ale rozhodne som si zvykla, menej sa pred zápočtami stresovala (okrem mikrobiológie, ale to je na iné rozprávanie), viac sa flákala. Rozumej počas 6 hodinových páuz medzi cvikami a prednáškami behala kade tade a robila všetko možné len sa neučila. Zápočtov bolo aj pomerne menej ako v druháku, s lepšími časovými odstupmi a celkovo mi to prišlo menej náročné. A teraz k predmetom: Patologická anatómia   Okrem toho, že daný ústav nevie zverejniť sylaby na stránke školy a museli sme si ich fotiť z nástenky, má tento predmet neskutočne dlhé cviká a celkovo nemôžem

Ahojte,   rozhodla som sa spísať vám informácie ohľadom predmetov ešte z prvého ročníka. Keďže veľa vecí sa na Ústave lekárskej biológie zmenilo informácie mi spísala kamarátka, ktorej za to veľmi krásne ďakujem. Biofyzika     Pre mnohých strašiak a myslím, že oprávnene. Prednášky sú dlhé, nudné a priam nekonečné, obsahovo vám to veľmi veľa nedá (podľa môjho názoru, ale stále sa nájdu jedinci, ktorí prednášky zbožňujú). Nasledujú cvičenia, na ktorých robíte praktické veci (napr. EKG, ultrazvuk), doma spíšete protokoly (uprostred roka sa rozhodli, že ich nemôžeme spisovať na vopred predtlačený vzor, ale musíme ich písať ručne). Ako je to teraz netuším, no pokiaľ nemusíte zbytočne z toho nerobte kaligrafické ozdobné papiere a skúste tomu venovať čo najmenej času, radšej ho venujte anatke.     Na začiatku cvík sa píšu krátke testy 2 otázky x 4 možnosti (odpovedí môže byť viac ak si správne pamätám), ale nie je nič strašné, rovnako ako zápočet, ktorý sa píše niekedy koncom no